Z literárnej tvorby klientov

 Všetkým autorom ďakujeme za ich krásne diela!  


Moja sýkorka

Bývame na sídlisku, kde je celkom dosť zelene. Zatiaľ. Tešila som sa ešte donedávna, že naše sídlisko má parkový charakter. Som už staršia. Nemôžem sa vybrať na výlety mimo mesta ako kedysi. Aj keď mám viac času, som na dôchodku, ubudli mi sily. Artrózne bolesti, ktoré sa ozývali pred pár rokmi len sporadicky, teraz mi už robia stálu spoločnosť. 

Preto, ako náhradu za niekdajšie turistické výlety, si vyjdem denne v blízkosti bydliska na prechádzku do parku, ktorý nazývam malé Piešťany. Park je pekne udržiavaný a nechýba tu ani detské ihrisko. Mne robí radosť v parku najmä to, že je zatiaľ osídlený hojným počtom drobného vtáctva. Sú tu sýkorky, drozdy, kavky, vrany, ba i ďateľ má svoju lokalitu v parku. Samozrejme nechýbajú huncúti vrabce, ktorí čvirikajú na každom hustejšom kríku. Pre mňa to znamená kúsok skutočnej prírody a je neodmysliteľnou súčasťou môjho života. A istým dopingom či relaxom. 

Aj pred našim blokom sú vysadené ihličnaté stromy. Jeden smrek už prevyšujúci výšku okna je tiež prístavišťom i bydliskom spomínaného vtáctva. V zime sem najčastejšie prilietajú sýkorky hľadajúc potravu. 

A ja som si špeciálne tieto vtáčiky veľmi obľúbila. Kúpila som im lojové guľky a zavesila na smrek. Milé sýkorky si objavili túto potravu a v pravidelnom čase sa prišli nakŕmiť. Sú to milé, malé akrobatky. Vedia doslova "prerúčkovať" svojimi nožičkami celú lojovú guľku. Pre mňa je to ohromný zážitok vidieť ich cez okno. Pociťujem radosť, že ešte v dnešnom precivilizovanom mestskom prostredí si môžem užiť takýto pohľad. 

Medzi sýkorkami som objavila i jednu menšiu, ináč sfarbenú. Všimla som si, že pre ňu často na lojovej guli niet miesta. Tie väčšie ju jednoducho vytlačili. Videla som ju ako trpezlivo čaká na blízkom konári na poradie. Pripravila som preto kŕmidlo i na balkóne a čakala mojich vtáčích hostí. Počiatočnú opatrnosť prekonali a kŕmili sa aj na balkóne. Veľkú radosť mi urobila práve tá najmenšia. Neviem akým zázrakom, ale tu jej vtáčie družky aj jej dovolili zobkať loj. Moje sýkorky sa vrátili aj túto zimu, ale tá najmenšia už nepriletela. Zrejme, ako to už v prírode býva, len silnejší má väčšiu šancu prežiť. Škoda, ja som práve jej veľmi žičila, že bola taká drobná a slabšia. 

Aj na našom trávniku sme mali drobných priateľov. Každý letný večer som čakala, kedy vybehne z brlôžka ježko. Žila ich tu celá rodinka. Žiaľ toto leto nás už asi nepotešia. Pri výkope základov blízkeho domu im vybagrovali brlohy. Ako by toho nebolo dosť, našli sme i pozabíjaných ježkov, To zas uhynuli pod kolesami aut bezcitných šoférov, uháňajúcich neprimeranou rýchlosťou medzi domami. Chúďatá, aj tie prišli o svoj životný priestor. 

Tak idylka so sýkorkami, či ježkami sa pomaly vytráca z môjho života a nie len z môjho. V našej blízkosti za rok stihli vyrásť dva deväťposchodové domy. Samozrejme, že nutne museli padnúť za obeť stromy a kus trávnatej plochy. 

Neviem pochopiť prečo sa u nás stavia tak bezohľadne, rovno v parku. Veď napríklad v takom Londýne si v strede mesta ponechali Central Park a stavajú na okraji mesta. Chápem, že mladí ľudia potrebujú bývať, ale prečo sa práve využíva parková plocha? Pomaly, ale isto s z nášho sídliska stáva betónová džungľa. 

November 2021


Lenka F.

PANDY v Čengdu

V Čínskom meste Chengdu (Čengdu) som strávila nezabudnuteľné dni. Toto mesto je jedným z najdôležitejších miest Číny a podľa výsledkov výskumu je jedným z top 40 svetových miest. Má cca 17 milionov obyvateľov (viac ako celé Slovensko) a hovorí sa mu, že je to "mesto v parku". Nie je to mesto v ktorom sú parky, ale je to mesto stavané tak, že je to skutočne mesto v parku. Má americký štýl a sú v ňom samí mladý ľudia, lebo je tam najviac univerzít v juhozápadnej Číne. 

V meste sídli Chengducká výskumná základňa chovu pandy veľkej. 10 km od mesta sa rozprestiera rozsiahli bambusový les, v ktorom žijú krásne pandy. Pandy sú ohrozené zvieratká, preto tam pre ne zabezpečujú veľmi prísne prirodzené životné podmienky. Podľa literatúry, všetky pandy v ZOO na svete sú v Číny, lebo pandy, ktoré sa nenarodia v prirodzenom prostredí ale v zajatí, nemajú nádej na prežitie - až viac ako 60% ich zahynie do 1 roka. Inak sa dožívajú až 20 rokov. Problém je aj v tom, že samička pandy je plodná len 3 dni v roku. Jej gravidita trvá 5 mesiacov. Novonarodené pandičky sú maličké (vyzerajú ako malé potkany), majú len cca 15 cm a vážia 90 - 130 gramov, sú holé bez srsti, ružové a slepé. Sú veľmi nepekné. Po narodení idú do inkubátorov, kde se o nich starajú ošetrovatelia, aby mali istotu, že prežijú. Inkubárori sú sprístupnené turistom, o čo je veľký záujem a na čo je veľmi zaujímavý pohľad. Keď zosilnejú, prikladajú ich k matkám, pri ktorých žijú 18 mesiacov. Po tomto období začnú žiť samostane. Čierno-biele sa pandy stávajú v priebehu prvého roka života, ako ročné dosahujú váhu až 45 kg. 

Pandy sa živia stonkami, listami a výhonkami bambusov, ktoré sú málo výživné, tak ich dokážu zjesť denne 10 aj viac kilogramov. Nepohrdnú ani vtáčimi vajíčkami, rybami a korienkami rôznych rastlín. 

Sú veľmi lenivé, hlavne samci, nemajú brlohy ani odpočívadlá, jednoducho si ľahnú na zem a spia. Spánku sa venujú cca 12 hodín denne, ďalších 12 hodín sa venujú príprave jedla a jeho konzumovaniu. Majú kvalitnú hustú, vodotesnú srsť, ktorá dosahuje na čiernom trhu hodnotu až 100.000,- €. Preto sú ohrozované aj pytliakmi. 

November 2021


Viliam Janček

Šťastní ľudia

Na hlave cítim mozole otcových tvrdých dlaní po pohladení,
v predstave úzkych dnes už zarastených trávou polí, 
chvejem sa radosťou príchodom na rodný chotár.

Len ta sa za hlasom, cvengotom otcovej kosy, 
keď vyjde slnko nad obzor nad lúku,
kosou neodtneš psiarku. 

Predvečer dedinou ozýva sa cvengot kutia kosy,
pravidelné údery kladivom na kosu a nákovu,
pozorné ruky a oči ostria čepele,
robia to gazdovia chystajúc náradie na kosenie lúk a polí.

Pribuchli bráničky dlho pred svitaním,
s klobúkmi v rukách v tichosti,
modlitbou robotu začínali.
Vlnia sa za sebou v jednom rytme,
o každý lístok, steblo, holia lúku.

Tráva vonia čerstvosťou poľných kvetov,
Hrabačky obracaním a hrabaním menia trávu na krehké seno.

Končí sa deň hrabačiek a koscov príchodom domov
za zborového spevu a vítania šťastných ľudí.


November 2021



Klienti AKTIVITKY dostali v septembri jednom z tréningov pamäti úlohu vyjadriť svoj názor na tému:

"Ten, kto chce byť za každú cenu sám sebou, najčastejšie dosiahne len to, že je sám." F. M. Dostojevskij

Dovoľujeme si uverejniť so súhlasom autorky jednu úvahu, ktorá je inšpiratívna a pokiaľ Vás téma zaujala budeme radi, keď nám pošlete aj Vy svoj príspevok!

Ďalšou z úloh bolo napísať rozprávku tak, aby bolo použitých čo najviac z uvedených slov:

  • hrad, zlá princezná, čarodejnica, princ, hlboký les, krásny kočiar, rytiersky súboj, zlatý prsteň,
  • kráľovstvo, vlk, skromné dievča, Janko, jaskyňa, lietajúci drak, metla, hrniec s nápojom,
  • labyrint, jasnovidka, zapečatený list, obor, žaba, dobrá víla, zrkadlo, čarovný nápoj,
  • slnko, zasnežený les, truhlica so zlatkami, svadba, tečúca rieka, kolíska, myš, bohatá hostina,
  • kôň, posteľ, nedobytná veža, píšťala, pustatina, zbojníci, vyschnutý strom, lietajúci koberec.

Ako sa s úlohou popasovali niektoré klientky si môžete prečítať v nasledujúcich príspevkoch. 

Pokúsite sa tiež napísať rozprávku? Ak sa budete chcieť podeliť so svojimi dielkami, pošlite nám ich, radi ich uverejníme! 


Milé deti,

pozrite sa von oknom, slniečko už nesvieti. Tak rýchlo do postieľky a započúvajte sa do dnešnej rozprávky.

O princovi Jankovi a skromnej Marienke

Kde bolo tam bolo, stál uprostred hlbokého lesa obrovský hrad. Mal štyri nedobytné veže, ktoré bolo vidieť z ďaleka. V kráľovstve žil kráľ Ján III , princ Janko, dvorania a služobníctvo. Na hrade sa každý rok konali rytierske slávnosti spojené s rytierskými súbojmi. Prichádzali na ne princovia a rytieri z celého okolia na krásnych kočiaroch, alebo na koňoch. Každoročne bola pre víťaza súboja sľúbená odmena a to truhlica plná zlatiakmi, lebo kráľ nemal dcéru, a preto nemohol sľúbiť víťazovi ruku princezny. Kto prehral, musel za trest ísť do labyrintu, vytvoreného v záhrade hradu z trávy a kríkov. Nebolo to jednoduché a niektorým princom to trvalo aj vyše hodiny, kým našli cestu von z labyrintu. Na konci záhrady tiekla divoká rieka a začal les s hustými zelenými stromami, ale aj s vyschnutými konármi, ktoré vymrzli v zime v zasneženom lese.

Jedného dňa sa princ Janko vybral na koni do lesa. Aby mu bolo veselšie, pískal si na píšťale. Slnko stálo vysoko na oblohe a princ sa spokojne obzeral po okolí. V korunách stromov spievali vtáky a v diaľle sa prehnala svorka vlkov. Popohnal koňa a zrazu sa pred ním objavila jaskyňa. Podľa povesti v nej kedysi dávno býval lietajúci drak, ktorého však obor zo susedného kráľovstva zabil. V opustenej jaskyni sa

z času na čas usadili zbojníci, ale tí, keďže nemali koho zbíjať, odišli nevedia kam. Princ Janko cválal ďalej až prišiel na pustatinu, kde stála ošarpaná chalupa. Zoskočil z koňa a cez chatrné dvere vošiel dnu, do izby. Izba bola skromne zariadená. Bola v nej iba posteľ a stôl, na ktorom ležal zapečatený list a hrniec s podivným nápojom. Nad posteľou viselo špinavé zrkadlo a pri dverách stála metla. Po dlážke pobehovali myši a vonku škŕkali žaby. Princ Janko otvoril zapečatený list a prečítal si, že svoju budúcnosť dozvie od dobrej víly. Už-už chcel Janko odísť, keď sa v tom otvorili dvere a do izby vstúpila dobrá víla, ktorá v ruke držala sklenenú guľu. Varovala Janka pred zlou čarodejnicou, ktorá sa premieňa na princeznú, ale je veľmi falošná a zlá. Prichádza na lietajúcom koberci a láka princov na čarovný nápoj, ktorý ich po vypití premení na skaly. Princ dobrej víle poďakoval za varovanie a poprosil ju, či by mu svojim jasnovidieckymi schopnosťami mohla prezradiť jeho budúcnosť. Víla vyslovila čarovné slová, chvíľu hľadela do sklenenej gule a vyriekla, čo jej ukázala guľa. ,,Princ Janko, stretneš skromnú dievčinu Marienku, do ktorej sa zaľúbiš. Dáš jej zlatý prsteň a bude svadba, bohatá hostina a do roka pribudne v kolíske malý princ."

Slová dobrej víly sa splnili a Janko s Marienkou a malým Janičkom žili spokojne a šťastne.

A zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.

Dobrú nôcku a sladké sníčky, detičky.


O princeznej Amálke

Čarodejnica Oxana švihla čarovným prútikom a vtedy sa na priestore pred ňou zjavil prekrásny hrad. Okolo hradu sa vynímala blankytná, neustále tečúca rieka, v ktorej plávalo tisíce rôznych rýb. Na vyvýšenom obrovitánskom kameni kvákala žaba a lákala k sebe komáre. Hrad bol obkolesený hlbokým lesom. V lese rástli prekrásne stromy, kvety, lietali nádherné motýle, čvirikali vtáky a občas pri splne mesiaca bola počuť zavýjať vlky. Na konci lesa sa tiahla už len pustatina, nič viac tam už nebolo, iba jeden vyschnutý strom. ,,Tak toto kráľovstvo sa mi páči," zvýskla Oxana. ,,Ešte musím dotiahnuť nejaké maličkosti".

Ako to už v rozprávkach býva, na hrade býval tato kráľ a kráľovná mama, ktorí mali jedinú nepodarenú zlú princeznú Amálka. Neustále sa fintila, napchávala koláčikmi a vôbec nikoho nepočúvala. Nechcela sa vzdelávať, učiť sa jazdiť na koní a robila stále neporiadok. ,,Tak už mám toho dosť" zvolal v jednej chvíli tato kráľ. Razom si sadol za písací stôl, niečo načmáral na kus papiera, list zapečatil, uložil ho do truhlici so zlatkami, priložil aj zlatý prsteň, zrkadlo a píšťalu. ,,Tak tu máš výbavu. Pôjdeš bývať do nedobytnej v0že. Tam môžeš o sebe premýšľať. Keď už budeš skromné dievča prečítaj si list, uložený v truhlici so zlatkami a urob to, čo je tam napísané." Nezabudol jej dať do ruky metlu. ,,A trochu tam poupratuj" dokončil karhanie tato kráľ. Hradná stráž schmatla princeznú Amálku pod pazuchy a už ju aj vliekli schodmi k nedobytnej veží.

Strážnik odomkol ťažké dvere a poprial jej pekné bývanie: ,,Tak Amálka, pekne si tu nažívaj. No najskôr by si mala pochytať myši, aby ťa v noci nezjedli." zachechtal sa strážnik. Úbohá Amalka mala čo robiť, aby ju hneď neporazilo. Jačala, škriekali búchala na dvere, no nikto si ju už nevšímal. "čo ja si teraz úbohá počnem," lamentuje Amálka. Rozhliadla sa po komnate. Naozaj bol tam veľký neporiadok. Za stáročia tu nazvláčali kadejaké rárohy. Keďže tu mala dlhšiu dobu zotrvať, pomyslela si, že by bolo dobre trochu sa rozhliadnuť a niekde sa zložiť. Vyzliekla vrchný plášť. Z truhlice vytiahla zrkadlo s zadívala sa na seba. Oči mala červené a opuchnuté od plaču. Zrkadlo bolo trochu zaprášené tak ho očistila sukňou. Ešte raz sa na seba zadívala: ,,Vitaj Amalka," prihovoril sa jej has v zrkadle, som tvoja dobrá vila a budem ti pomáhať, ak chceš. ,,Jasné že chcem, veď vidíš kde ma zavreli, som hladná a smädná a poriadne špinavá," zaprosíkala Amálka. ,,Tak v poriadku, ale nebude to jednoduché. Budeš ma musieť poslúchať a robiť čo ti poviem. Najskôr uprac komnatu a trochu o sebe popremýšľaj, "dodala víla. ,,Tak dobre," smutne ukončila rozhovor Amálka. Obraz v zrkadle zmizol a Amálka sa pustila do práce. Najskôr povymetala pavučiny, z malého okienka vyprášila deky a pokrovec, poutierala prach na stole a posteli. Myši, ktoré sa jej motali pod nohami vyhnala preč. Slnko už zapadalo za obzor, keď bola s prácou hotová. Celá zmorená sa zložila na posteľ a okamžite zaspala.

V kráľovstve sa ihneď rozchýrili chýry kde zavreli vrtošivú princeznú a ako jej možno pomôcť. Dni ubiehali, po krajine sa premávali princovia, ktorí sa pokúšali márne princeznú zachrániť. a Amálka si na naďalej v nedobytnej veží celkom spokojne žila. Z času na čas, keď potrebovala poradiť, sa pozrela do zrkadla a dobrá víla jej povedala ako ďalej.

V chalupe pod hradom žili sluhovia, ktorí sa starali o celé kráľovstvo. Strihali ruže, kosili trávu, chytali ryby a lesnú zver. Mali na starosti všetko, čo bolo potrebné k životu na hrade. Medzi služobníctvom sa takisto rozchýrilo kde zavreli zlú princeznú

"Tak toto ja ďalej počúvať nemienim," povedal si raz Janko, syn kováča a vybral sa za jasnovidkou Dorotou pre radu. Predieral sa cez zasnežený les, zdolával priekopy, údolia a kopce až zastal pred jaskyňou, kde bývala. ,,Dorota, ukáž sa mi, potrebujem od teba radu," zavolaj do jaskyne

Janko. Dorota prifrnkla na metle a takto sa mu pozdravila: ,,Vitaj Janko, už dávno si tu mal byť. Zlá princezná Amálka je vlastne dobrá princezná. Lenže čarodejnica Oxana jej do vienka podarovala len zlé vlastnosti, ktoré môže zrušiť len čistá láska. a ty Janko to dokážeš, Určite sa ti Amálka zapáči a získaš si jej srdiečko. Len si na spiatočnej ceste daj pozor na lietajúceho draka, ten by ti mohol spraviť veľmi zle. Keď na teba začne chrliť plamene, jednoducho ho oblej týmto čarovným nápojom. A maj oči na stopke, lebo ťa budú chcieť ozbíjať zbojníci, aj keď ty si vlastne chudobný.,, Čarodejnica Jankovi do dlane vtisla fľašku s čarovným nápojom a na metle odletela do jaskyne.

Princezná Amalka si časom povedala, že obdobie žitia v nedobytnej veži by sa už konečne mohlo skončiť, zobrala zrkadlo, pretrela ho sukňou a pokojne zvolala na dobrú vílu: ,,Dobrá vila, myslím že čas, za ktorý som sa mala zlepšiť pominul, chcem sa vrátiť na hrad," Víla sa v momente ukázala a riekla: ,, Dobre Amálka, prečítaj list, ktorý si dal tato kráľ. Tvoj snúbenec je už na ceste za tebou. Amálka otvorila truhlicu so zlatkami, vybrala list sa čítala: ,,Milá Amálka, keď nastane tvoj čas, zober truhlicu a vráť sa na hrad. Píšťalu, ktorá je v truhlici, použiješ na tvojej svadbe, keby ťa chcel uniesť obor.

A Janko mal veru cestu na hrad strastiplnú. Draka chrliaceho plamene oblial čarovným nápojom, ten sa ihneď zmenil na šípový ker, napadli ho zbojníci, ale veru sa tých nezľakol, ľahko ich premohol, v lese sa predieral sa kadejakým labyrintom, musel sa vyhnúť rytierskemu súboju až nakoniec zaklopal na hradnú bránu:,, Hej som späť na hrade, idem si pre princeznú Amálka.

Na nádvorí bol už pripravený krásny kočiar, v ňom sedela v svadobných šatách víla Amálka, vedľa bola položená kolíska. Pri kočiari stál tato kráľ a kráľovná mama a takto privítali Janka: Vitaj Janko, už ťa očakávame. Pripravili sme svadobný obrad s bohatou hostinou. Výbavu ma Amálka v truhlici so zlatkami a aj s prsteňom, ktorý jej navlečieš na prst, ak budeš chcieť. Pridali sme vám aj kolísku, určite sa vám do budúcna zíde. A tu máte aj lietajúci koberec, keby vás to na hrade už nebavilo, môžete si zaletieť kam sa vám zachce." ukončil slávnostnú reč tato kráľ . Sluhovia priniesli hrniec s nápojom. Všetci si pripili na mladomanželský pár a všetci boli šťastní. Svadba trvala tri dni. A všetci žili šťastne, pokiaľ neodleteli na dovolenku.:-)))

September 2021


Mária z Bratislavy

Autičkár

Radkova mama žila od narodenia svojho syna v malom meste spolu so svojou matkou. Manželstvo sa jej nevydarilo. Vydala sa po krátkej známosti, lebo potomok už bol na ceste, ale Radov otec sa krátko po narodení syna vyparil. Zašil sa v blízkom Česku a samozrejme, že na svoju alimentačnú povinnosť si spomenul iba občas. A tak Eva spolu s matkou sa o malého starali samé. Žili len z materskej, ktorú ešte Eva poberala a matkinho (babkinho) malého dôchodku. Materská sa však i skončila a Eva sa do práce nechystala. Sedela zväčša v kuchyni s ihlicami v ruke a okríkala malého Radka. 

Spočiatku im pri veľkej skromnosti matkin dôchodok stačil. Ale malý rástol a boli už aj naňho väčšie výdavky. Stará pani sa snažila. Pracovala v studenej kuchyni v blízkom reštauračnom zariadení, aby pre drahé vnúča bolo viac koruniek. Neskôr chodila i zavčas rána upratovať do istého podniku. Súrila aj dcéru, aby si našla nejaké zamestnanie, ale Eve nič nevyhovovalo. Stále nachádzala nejakú prekážku. Predovšetkým, že Radko je ešte malý, a potrebuje jej starostlivosť. No Radko podrástol a Eva už bola nútená ísť pracovať. Vybrala sa do blízkeho väčšieho mesta a robila spojovateľku. Našla si tam podnájom a znova bol dôvod, že malého opatrovala stará mama. Spočiatku prichádzala aspoň na víkendy a priniesla nejaký skromný finančný príspevok. Neskôr sa objavila už len sporadicky, vraj má služby aj cez víkendy.

Malému Radovi pri starej mame, s ktorou si dobre rozumel, vcelku nič nechýbalo. Obojstranne sa mali veľmi radi.
A tak celá výchova a starostlivosť o Evinho syna bola už na nie najmladšej babke.

čas plynul a Radko začal chodiť do školy. Starej mame peniaze prestali stačiť. Vnuk už okrem stravy potreboval i nové ošatenie, školské potreby a vyskytli sa aj všelijaké poplatky. Stará mama robila, čo sa dalo. Uskromňovala sa vo všetkom, aby vnuk vždy mal aspoň to najnutnejšie. No stalo sa, že veru v posledné dni v mesiaci už chýbala korunka aj na stravu. Stará pani to aj odhladovala; pre seba si kúpila len rožky a mlieko, aby vnuk tak necítil nedostatok. Eva stále odkladala termín, aby si vzala syna do opatery, hoci už medzičasom sa jej podarilo aj bývať vo svojom. Dostala od podniku garsónku.

Stará mama stratila trpezlivosť a aj napriek láske k vnukovi Evu nútila, aby si syna konečne vzala. A vykľulo sa šidlo z vreca: Eva mala novú známosť. Prosila mamku, aby jej pozhovela ešte nejaký čas, kým si s Rudom trochu zariadia život. A na nie veľkú radosť svojej mamy sa za Ruda i vydala a čakala s ním dieťa. Radko bol ďalej u starkej. Žili už naozaj veľmi ťažko. Stará mama nevládala privyrábať ako ešte donedávna, a tak sa malý Radko, už školáčik, v čase najväčšej núdze aj sám odhodlal postarať o jedlo. V blízkom bufete ho poznali a keď sa tam zastavil s niekoľkými korunkami od starkej, poprosil, a oni mu

k zaplatenému jedlu vždy pridali i niečo navyše. Stará mama však začala vážnejšie chorľavieť, a Eva bola napokon nútená vziať si syna k sebe. Medzičasom stará mama zomrela. Radko, ktorý u nej mával azyl aspoň v čase prázdnin, prišiel o radosť zo života úplne.

Začal sa preňho nový ťažký život. Jeho nevlastný otec nemal z neho ako z nového zaťažujúceho prírastku v rodine radosť. A patrične mu to dával aj najavo. Rado sa musel podriadiť tvrdému výchovnému režimu v novom prostredí. Sotva desaťročný mal na starosti mladšieho súrodenca a nielen to. Musel nakupovať, ba i upratovať. času na učenie mal málo. Prestal byť z neho dobrý žiak, ako to bývalo u starej mamky. Nestačil na všetko. Okrem toho nepociťoval žiadnu náklonnosť ani od mamky, ktorá uprednostňovala syna z druhého manželstva. A tak Rado bol často aj bitý, pre každú maličkosť.

Postupne, ako rástol, si začal zariaďovať život po svojom. Otčimovi sa začal vyhýbať. často zostával spať mimo domu. Z poslušného chlapca sa stal živel. Prestal chodiť pravidelne do školy, behal s kamarátmi jemu podobnými a večer si ustlal v pivnici. Po skončení deviatky sa dostal do učenia za automechanika. Bol však bez finančných prostriedkov, a tak si začal pomáhať ako vedel. Zobral od zákazníka za menšiu opravu zálohu a minul ju. Po šichte, aby sa vyrovnal ostatným kamošom, si požičiaval autá a vozil sa bez vodičáku po meste. Ale to nebolo všetko.

S partiou, ku ktorej na ulici prišiel, začali vykrádať autá. Brali rádio, predné sklo, rezervu, no čo prišlo. Aj benzín vytiahli z nádrže. často mali policajtov v pätách, ale dočasu sa im darilo. Rado už o normálnu prácu stratil záujem,
a je len samozrejmé, že z autoservisu, kde sa učil, ho vyhodili. Prežíval už len na ulici.

Blížili sa jeho osemnáste narodeniny. Bol Silvester. Rado si s partiou vypil a sadol do požičaného auta z ulice. Tentoraz však mal veľkú smolu. Vo veľkej rýchlosti narazil do železného zábradlia. Rozbil auto a on s veľmi ťažkými zraneniami skončil v nemocnici. Bojoval o život. Zo zranení sa po dlhom čase vystrábil, ale už sa nikdy nepostavil na vlastné nohy. Ochrnul. Stáť na vlastných nohách mu život nedožičil. Potrestal ho. Hoci tým najväčším vinníkom nebol práve on.


Október 2021


Mária z Bratislavy
Vysnívaná Amerika

Moja sestra ma po prevrate pozvala na návštevu do Ameriky. Potešila som sa. Nevidela som ich pár rokov. A tu doma som práve stratila zamestnanie. Prišla mi mimoriadne vhod táto ponuka. Nikdy som nebola vo veľkom svete. Bola to moja životná cesta. Zakrátko som sa bez problémov dostala do Ameriky. Moja sestra ma privítala so správou, že keď budem chcieť môžem si aj zarobiť. Vedeli o jednej známej panej, ktorá potrebovala opateru. Celkom som to uvítala, že okrem návštevy si aj niečo privyrobím. Fungovali tu agentúry, ktoré zabezpečovali takéto služby. Nejaký čas som sa tešila z mojich príbuzných a mrakodrapov. A prišiel čas, že som mala odísť pracovať, teda opatrovať. A tak sa začal odvíjať môj americký príbeh, ktorý nebol až taký ružový ako som si ho predstavovala. Žiaľ, musela som odísť do iného mesta, v ktorom žila moja sestra. A tu pár dní som strávila v dome agenta, kým som sa dostala k mojej zverenkyni. No kým som sa tam dostala spoznala som aj príbehy žien, ktoré neboli až také ružové. Nie každému sa totiž podarilo dobre sa zamestnať, dostať sa opatrovať do slušného domu. Aj môj krátky pobyt v dome agenta nebol veselý. Aspoň pre mňa. 

Zvlášť na mňa zapôsobil príbeh jednej rozvedenej ženy, ktorú som tu stretla. Tá zo zúfalstva odišla pracovať až za more. Chvíľu sa jej darilo, až kým neochorela. Doláre, ktoré zarobila míňala u agenta za stravu a nocľah a čakala že vyzdravie. Vrátiť sa veľmi nemala kam. Blízku rodinu nemala a s manželom skončila. Denne som ju videla kľačiačky sa modliť s ružencom v ruke a prosila Boha, aby jej pomohol. Mala akési hrče po celom krku. K lekárovi nešla, doláre ľutovala. Veľmi ma to deprimovalo pozerať na to utrpenie, ledva som čakala, kedy z domu vypadnem. Po pár dňoch som ubytovňu opustila, ale nie na dohovorené miesto k známym. Pani, ktorú som mala pôvodne opatrovať dostala mozgovú príhodu a ja keď som nechcela hneď sa vrátiť k sestre, prijala som náhradné miesto. Bolo to premňa veľké sklamanie. Nie som dobrodružnej povahy a tak som sa z tej zmeny prirodzene netešila. V mojom novom domove ma privítal už postarší pán, zať mojej zverenkyne. Domáci nepôsobil prívetivo. Stroho ma oboznámil s mojimi povinnosťami. Snažil sa hovoriť pomaly, aby som rozumela. Moja školská angličtina mi pomohla. Moja nová pani, Murry, tak ju volali, bola už veľmi stará.· Pre istotu mi ani nikto nepovedal koľko má rokov, aby som hneď neušla. Murry okrem toho, že bola imobilná, bola aj hluchá, takže prvé čo bolo treba ráno urobiť - nasadiť jej strojček do uší - aby sme sa ako tak dohodli. Ináč bola sympatická, snažila sa spolupracovať. Chúďa, buď ležala v posteli, alebo sedela v malej izbičke medzi hŕbou novín a pozerala na obrovskú obrazovku televízora.  Dej už veľmi nesledovala, stačilo jej že sa jej niečo mihá pred očami. Bolo ju treba úplne obslúžiť: umyť ju, obliecť, prebaliť, nakŕmiť, uložiť spať. Full servis dňom i nocou. čo ale bolo pre mňa najnepríjemnejšie, že som s ňou musela aj spať v jednej miestnosti. Vedľa nej totiž stál kyslíkový prístroj, pre jej život nevyhnutný, takže moja prítomnosť bola nutná. Pred spánkom som jej zaviedla hadičky do nosa a upravila prístroj na dýchanie. Bez neho už po ležiačky nevedela dýchať, ešte aj okno muselo byť pootvorené. A ja celá ustráchana, nepripravená na túto situáciu, som to musela absolvovať. Každú noc som tŕpla, že sa Murry rána nedožije. Noci boli pre mňa desné a zdali sa mi nekonečné. Blízko domu bola ešte i železničná trať a odtiaľ doliehal ruch. Murry aj celkom dobre spala, ale ja som spala málo. Bola som v ustavičnom strehu. Pani totiž aj niekoľkokrát za noc vykrikovala, aby som jej upravila hadičku, alebo pridala kyslík. Nie raz si vypýtala aj kalíšok brandy, aby vraj lepšie spala. 


A tak moje noci sa niesli v znamení vykrikovania Murry: OXYGEN MARIA!! alebo pre zmenu OPEN WINDOW! ! . Ona mala stále pocit, že sa dusí. Môj život v dome sa stal hororom. Stále som sa niečoho bála, nevedela som zaspať na viac ako na dve hodiny v kuse. Samozrejme, že mi prestalo chutiť aj jesť. Nemala som žiaden kontakt v vonkajším svetom, aj to ma strašne ubíjalo. Vychádzala som len večer pred dom, mojou najdlhšou prechádzkou bolo vynášanie smetí pred dom vo večerných hodinách ako je to v Amerike zvykom. Život v dome bol pre mňa utrpením. Začala som rozmýšľať o odchode. Ale podpísala som dohodu na nejaký čas, ktorý som predsa len chcela dodržať. Bola by som stratila aj tých pár dolárov, keby som bola predčasne odišla. Domácemu pánovi som avšak avizovala, že odídem ihneď po vypršaní predbežnej zmluvy. Nebol nadšený, zvykol si na moju spoľahlivosť. Mne však bolo veľmi ťažko vydržať tie dni do vypršania lehoty. Jediným rozptýlením pre mňa bol občasný telefonát s mojou sestrou. Dni sa mi zdali nesmierne dlhé o nociach ani nehovoriac. Počula som stále OXYGEN MARIA!! aj počas tej chvíle spánku, ktorý sa mi podaril. Domáci pán nás občas obe vyviezol autom do blízkeho mestečka, ale to nebol pre mňa výlet. Presedeli sme ho v aute a ešte v dobre vykúrenom, aby Murry neprechladla. Najväčší zážitok pre mňa bolo nakupovanie v hypermarkete, kam ma domáci občas so sebou zobral. To bol najväčší zážitok z môjho domáceho väzenia. Môj džob mi teda nevyšiel. Vznikla z toho hlavne nočná mora. Jednoducho som to psychicky nezvládala. 

Za pár týždňov som schudla na nepoznanie a mala i zdravotné ťažkosti. Až konečne prišiel deň, keď som sa mohla vrátiť k sestre. Bola som šťastná, že to moja pani prežila a ja s ňou. No veru boli to veľmi ťažko zarobené doláre. Nehovoriac o tom, že som utrpela aj zdravotnú ujmu, nestálo mi to zato v nijakom smere. Dlho som sa spamätávala z amerického šoku. Dodnes ma ešte často zo spánku budí výkrik: OXYGEN MARIA!!!!


September 2021


Viliam Janček

Oriešky života

Na okraji lesa flirtovala s orechom breza.
Kde si stratil šarm a krásu?
Odpadli ti listy ako starcom vlasy,
pýšil si sa mocnými konármi,
krásnymi farebnými listami,
tôňou v lete, orieškami, plodmi zeme.


Príde jaro, nová nádej,
objímem ťa mocnými konármi,
potom budeš zase moja
s prekrásnymi zeleno-bielymi šatami
zo zelených listov, bielej kôry.


Na okraji života hovorila s mužom žena.
Kde si stratil Šarm a krásu?
Vypadli ti vlasy ako stromom listy.
Pýšil si sa mocnými ramenami,
silou, krásou, múdrymi rečami.


Príde jaro, nová nádej,
objímem ťa mocnými ramenami,
potom budeš zase moja
s prekrásnymi novými šatami,
striebristými, nádhernými vlasami.


Prešlo jaro, leto, jeseň, prišla zima žitia?
Ešte nie, veď život je krajší v jeseni, koncom leta,
dozrieva ovocie, plody lásky, prídu vnúčatá,
vtedy príde jeseň, radosť môjho šťastia.


Nebojím sa zimy žitia,
dobré deti, vnúčatá,
postarajú sa o mňa,
keď bude treba.


Koľko orieškov som otvoril z rodičovských darov,
keď všetky štyri sú nádherné
vo vnútri aj zvonku.
Z orieškov obdobia života vyviera
láska, radosť, šťastie, rodičovské požehnanie,
to sú moje dary, ktoré som dostali do vienka života.


September 2021

Viliam Janček

Jeseň

Chladný vetrík pofukuje od severu.
čierne mraky rozrážajú vrchol Choča,
bude tuhá zima, leto bolo teplé bez veľkého dažďa,
prišla jeseň do polí, myslenia, konania.
Končiare Tatier obeleli, prišiel Martin na bielom koni,
pri západe sluka sú rozpálené zore,
farba snehu žiari do ružova.
Zemiaky dávno odkvitli, vňať sa zosušila,
motyky žien lietajú nad hlavy, vrecia plnia.
Skáčeme ponad ohníky s palicami
ako hôrny chlapci v rukách s valaškami,
pochutnávame si na zemiakoch vytiahnutých z pahreby.
Kapusta sa guľatí, krajné listy zosychajú,
prišiel čas jej zbierania, rezania, tlačenia,
vykvasí keď bude treba na halušky, polievky s hubami.
Polia sú poorané, zasiate oziminy, kľud prírody.


Na okraji lesa flirtovala s bukom breza.
Pýšil si sa mocnými konármi jemnými listami.
ešte krajšími jesennými červenohnedými šatami,
tôňou v lete, bukvicami plodmi zeme.
Odpadli ti listy ako starcom vlasy,
stratil si príťažlivosť, šarm a krásu.
Príde jaro, nové šaty, nová nádej,
objíme Ta mocnými ramenami,
polom budeš zase moja
s novým, krajším vzťahom našej lásky.



Mária T.

Bez názvu

Po útrpných mesiacoch rešpektujúcich obmedzenia kvôli COVIDOVEJ nákaze, pre ktorú som bola hlavne v byte
a jediný "rozptyl" bol nákup v blízkom obchodíku v určenom čase pre seniorov, čo bolo stresujúce, sa lockdown konečne po mesiacoch skončil. Hoci som vychádzala do blízkeho parku, postrádala som kontakty s príbuznými 
a priateľmi. Pred lockdownom som chodievala na prechádzky i nákupy do blízkych pohraničných rakúskych mestečiek. Okrem krásnych miest okolo Dunaja, ktorý prechádzal lužným lesom, na mňa najviac zapôsobilo mestečko Marchegg, známe už v 13. storočí. Uchvátil ma tunajší zámok, na ktorom si vybudovali bociany hniezda. Nemala som však šťastie vidieť aj bocianov. Práve v čase, keď prilietali, alebo odlietali boli hranice zatvorené. Hoci aj prázdne hniezda mali svoje čaro. Romantické zákutia v okolí zámku, park so storočnými stromami ešte umocňovali môj zážitok aj z prázdnych hniezd. Dúfala som, že sa dočkám chvíle , že hniezda budú obývané bocianmi.


Teraz po uvoľnení opatrení sme sa rodinne vybrali do Marcheggu. A dočkala som sa! Naskytol sa nám pohľad na hniezda, ktoré boli všetky obývané bocianmi. Nádhera! Úžasný pohľad na lietajúcich bocianov, ktorí svojim potomkom nosili v zobáku potravu. Mladé bociany vďačne otvárali zobáky a svoju radosť prejavovali trepotaním krídel, či klepotaním. Vyjsť z tej domácej samotky a vidieť ten raj plný života ma veľmi osviežil hlavne psychicky. Nachvíľu som sa ocitla v inom svete a zabudla na pandémiu. No driemu vo mne stále obavy, že sa nebudem dlho tešiť. Veď stále počúvame správy o tretej vlne pandémie a stále sa opakujúce "hamletovské" otázky a pochybnosti či ZAOČKOVAŤ alebo NEZAOČKOVAŤ. Už len dúfať, že to všetko skoro skončí... a bude zas život normálnejší.

September 2021


Mária T.

Leto s havranom

Po tohtoročnej tuhej zime som si všimla, že na trávniku pred našim domom sa objavuje zmrzačený havran, len ťažko sa pohybujúci. Zbadala som, že má poranené krídelko hoci už zrejme zahojené, ale nefunkčné. Okrem toho aj jedna nožička je akási zdeformovaná. Chudák skacká len na jednej nožičke. Lietať nemôže. Ktovie ako prišiel v zime k úrazu. Ostal sám. Smutne sa poneviera po našom trávniku a snaží sa zohnať nejakú poživeň. Našiel si spôsob ako prežiť. Keď som ho bližšie začala pozorovať, zistila som, že on dômyselne využil operadlo lavičky, odtiaľ sa dostal na konár borovice a pomaly vyskackal jednou nožičkou do koruny borovice. Vyšiel až úplne do koruny. A potom v čase, keď bol hladný zliezal opatrne na trávnik. Veľmi nesmelo. Bolo vidieť, že má obavy najmä zo psov, ale žiaľ aj z nezbedných detí. Rozmýšľala som ako mu pomôcť , aby sa rýchlejšie najedol. Bolo vidieť, že je to preňho stres dlhšie sa zdržiavať na trávniku. A tak som mu skúsila hodiť mleté mäso, syr a namočený grahamový rožtek, aby mal aj vodu. Spočiatku sa ma veľmi bál. Keď som vystrčila ruku z okna, panicky sa vzdialil k svojej borovici. Skúsila som teda vyhodiť rožtek a zavrieť okno. Havran pristúpil na túto hru. Zvedavo sa prišiel pozrieť na vyhodenú potravu. A najedol sa. Trvalo to nejaký čas a havran si zvykol, že mu nehrozí žiadne nebezpečie, ale istá potrava. Bol síce stále opatrný, ale už som nemusela zatvárať okno. Pokojne sa najedol aj za mojej prítomnosti v okne. A svete čuduj sa! Náš havran, teraz už priateľ aj ostatných členov rodiny, sa začal objavovať každé ráno približne v rovnakom čase pod našim oknom na trávniku. Už nás zvyčajne čakal nasmerovaný svojimi tmavými očičkami na naše okno a trpezlivo čakal na krmivo. Samozrejme, že stále dodržiava patričnú vzdialenosť, ale už nie je vyplašený a naje sa. A tak sa havran stal súčasťou nášho rodinného života.

Je to dojemné ako na nás každé ráno čaká pod oknom. Obľúbili sme si ho. K rožku sme mu pridali syry, tie má veľmi rád. No keď nie je schopný so svojim hendikepom si nájsť svoju potravu, stačí mu aj to. Takto už žije niekoľko mesiacov. A tak denne žijeme s naším havranom a nevieme si predstaviť, že by neprišiel. Podarí sa nám ho nakŕmiť každé ráno. My prežívame každý deň radosť, že havran prežil ďalší deň. A tie jeho oddané očká sú pre nás v tom okne zázrakom. Je to náš havran, ktorý presne nájde naše okno a ráno nás čaká! A my ho nikdy nesklameme. Mám však obavu, čo s ním bude, keď príde zima. V snehu sa mu asi nepodarí doskackať k nám. Možno mi pomôžu ochrancovia prírody, na ktorých sa chystám obrátiť. Škoda by ho bolo. Zmocnel, rýchlejšie sa pohybuje a už si radostne občas zakráka, čo donedávna nerobil. Skrátka naučil sa za našej pomoci žiť so svojím hendikepom. Podarilo sa nám ho aj vyfotografovať. Pravda, on je stále opatrný, vždy pár metrov od nás, ale je to autenticky záber z neho. Vidieť aj jeho zlomenú nožičku. Havran si získal na trávniku rešpekt. Holuby a straky majú úctu k jeho majestátnej postave a dovolia sa mu najesť. Holuby, ak sa niektorý odváži prísť bližšie, odháňa. So strakami je kamarát.

Na trávnik prichádza v čase, keď tam nie sú psičkári. Vystihne tie hluché časy. A borovicu, na ktorej jedinej dovtedy v korune žil, si tiež rozšíril o ďalšie borovice, ktoré spolu tvoria malý parčík. Skrátka vytvoril si voliéru a v nej si žije. Do tej zimy sa nám hádam podarí sa oňho postarať, už by nám bolo ľúto, keby sa stal obeťou nejakého predátora..

September 2021