Z literárnej tvorby klientov

 Všetkým autorom ďakujeme za ich krásne diela!  


Viliam Janček

Oriešky života


Na okraji lesa flirtovala s orechom breza.
Kde si stratil šarm a krásu?
Odpadli ti listy ako starcom vlasy,
pýšil si sa mocnými konármi,
krásnymi farebnými listami,
tôňou v lete, orieškami, plodmi zeme.


Príde jaro, nová nádej,
objímem ťa mocnými konármi,
potom budeš zase moja
s prekrásnymi zeleno-bielymi šatami
zo zelených listov, bielej kôry.


Na okraji života hovorila s mužom žena.
Kde si stratil Šarm a krásu?
Vypadli ti vlasy ako stromom listy.
Pýšil si sa mocnými ramenami,
silou, krásou, múdrymi rečami.


Príde jaro, nová nádej,
objímem ťa mocnými ramenami,
potom budeš zase moja
s prekrásnymi novými šatami,
striebristými, nádhernými vlasami.


Prešlo jaro, leto, jeseň, prišla zima žitia?
Ešte nie, veď život je krajší v jeseni, koncom leta,
dozrieva ovocie, plody lásky, prídu vnúčatá,
vtedy príde jeseň, radosť môjho šťastia.


Nebojím sa zimy žitia,
dobré deti, vnúčatá,
postarajú sa o mňa,
keď bude treba.


Koľko orieškov som otvoril z rodičovských darov,
keď všetky štyri sú nádherné
vo vnútri aj zvonku.
Z orieškov obdobia života vyviera
láska, radosť, šťastie, rodičovské požehnanie,
to sú moje dary, ktoré som dostali do vienka života.


Viliam Janček

Jeseň


Chladný vetrík pofukuje od severu.
čierne mraky rozrážajú vrchol Choča,
bude tuhá zima, leto bolo teplé bez veľkého dažďa,
prišla jeseň do polí, myslenia, konania.
Končiare Tatier obeleli, prišiel Martin na bielom koni,
pri západe sluka sú rozpálené zore,
farba snehu žiari do ružova.
Zemiaky dávno odkvitli, vňať sa zosušila,
motyky žien lietajú nad hlavy, vrecia plnia.
Skáčeme ponad ohníky s palicami
ako hôrny chlapci v rukách s valaškami,
pochutnávame si na zemiakoch vytiahnutých z pahreby.
Kapusta sa guľatí, krajné listy zosychajú,
prišiel čas jej zbierania, rezania, tlačenia,
vykvasí keď bude treba na halušky, polievky s hubami.
Polia sú poorané, zasiate oziminy, kľud prírody.


Na okraji lesa flirtovala s bukom breza.
Pýšil si sa mocnými konármi jemnými listami.
ešte krajšími jesennými červenohnedými šatami,
tôňou v lete, bukvicami plodmi zeme.
Odpadli ti listy ako starcom vlasy,
stratil si príťažlivosť, šarm a krásu.
Príde jaro, nové šaty, nová nádej,
objíme Ta mocnými ramenami,
polom budeš zase moja
s novým, krajším vzťahom našej lásky.



Mária T.

Bez názvu

Po útrpných mesiacoch rešpektujúcich obmedzenia kvôli COVIDOVEJ nákaze, pre ktorú som bola hlavne v byte
a jediný "rozptyl" bol nákup v blízkom obchodíku v určenom čase pre seniorov, čo bolo stresujúce, sa lockdown konečne po mesiacoch skončil. Hoci som vychádzala do blízkeho parku, postrádala som kontakty s príbuznými 
a priateľmi. Pred lockdownom som chodievala na prechádzky i nákupy do blízkych pohraničných rakúskych mestečiek. Okrem krásnych miest okolo Dunaja, ktorý prechádzal lužným lesom, na mňa najviac zapôsobilo mestečko Marchegg, známe už v 13. storočí. Uchvátil ma tunajší zámok, na ktorom si vybudovali bociany hniezda. Nemala som však šťastie vidieť aj bocianov. Práve v čase, keď prilietali, alebo odlietali boli hranice zatvorené. Hoci aj prázdne hniezda mali svoje čaro. Romantické zákutia v okolí zámku, park so storočnými stromami ešte umocňovali môj zážitok aj z prázdnych hniezd. Dúfala som, že sa dočkám chvíle , že hniezda budú obývané bocianmi.


Teraz po uvoľnení opatrení sme sa rodinne vybrali do Marcheggu. A dočkala som sa! Naskytol sa nám pohľad na hniezda, ktoré boli všetky obývané bocianmi. Nádhera! Úžasný pohľad na lietajúcich bocianov, ktorí svojim potomkom nosili v zobáku potravu. Mladé bociany vďačne otvárali zobáky a svoju radosť prejavovali trepotaním krídel, či klepotaním. Vyjsť z tej domácej samotky a vidieť ten raj plný života ma veľmi osviežil hlavne psychicky. Nachvíľu som sa ocitla v inom svete a zabudla na pandémiu. No driemu vo mne stále obavy, že sa nebudem dlho tešiť. Veď stále počúvame správy o tretej vlne pandémie a stále sa opakujúce "hamletovské" otázky a pochybnosti či ZAOČKOVAŤ alebo NEZAOČKOVAŤ. Už len dúfať, že to všetko skoro skončí... a bude zas život normálnejší.


Mária T.

Leto s havranom

Po tohtoročnej tuhej zime som si všimla, že na trávniku pred našim domom sa objavuje zmrzačený havran, len ťažko sa pohybujúci. Zbadala som, že má poranené krídelko hoci už zrejme zahojené, ale nefunkčné. Okrem toho aj jedna nožička je akási zdeformovaná. Chudák skacká len na jednej nožičke. Lietať nemôže. Ktovie ako prišiel v zime k úrazu. Ostal sám. Smutne sa poneviera po našom trávniku a snaží sa zohnať nejakú poživeň. Našiel si spôsob ako prežiť. Keď som ho bližšie začala pozorovať, zistila som, že on dômyselne využil operadlo lavičky, odtiaľ sa dostal na konár borovice a pomaly vyskackal jednou nožičkou do koruny borovice. Vyšiel až úplne do koruny. A potom v čase, keď bol hladný zliezal opatrne na trávnik. Veľmi nesmelo. Bolo vidieť, že má obavy najmä zo psov, ale žiaľ aj z nezbedných detí. Rozmýšľala som ako mu pomôcť , aby sa rýchlejšie najedol. Bolo vidieť, že je to preňho stres dlhšie sa zdržiavať na trávniku. A tak som mu skúsila hodiť mleté mäso, syr a namočený grahamový rožtek, aby mal aj vodu. Spočiatku sa ma veľmi bál. Keď som vystrčila ruku z okna, panicky sa vzdialil k svojej borovici. Skúsila som teda vyhodiť rožtek a zavrieť okno. Havran pristúpil na túto hru. Zvedavo sa prišiel pozrieť na vyhodenú potravu. A najedol sa. Trvalo to nejaký čas a havran si zvykol, že mu nehrozí žiadne nebezpečie, ale istá potrava. Bol síce stále opatrný, ale už som nemusela zatvárať okno. Pokojne sa najedol aj za mojej prítomnosti v okne. A svete čuduj sa! Náš havran, teraz už priateľ aj ostatných členov rodiny, sa začal objavovať každé ráno približne v rovnakom čase pod našim oknom na trávniku. Už nás zvyčajne čakal nasmerovaný svojimi tmavými očičkami na naše okno a trpezlivo čakal na krmivo. Samozrejme, že stále dodržiava patričnú vzdialenosť, ale už nie je vyplašený a naje sa. A tak sa havran stal súčasťou nášho rodinného života.

Je to dojemné ako na nás každé ráno čaká pod oknom. Obľúbili sme si ho. K rožku sme mu pridali syry, tie má veľmi rád. No keď nie je schopný so svojim hendikepom si nájsť svoju potravu, stačí mu aj to. Takto už žije niekoľko mesiacov. A tak denne žijeme s naším havranom a nevieme si predstaviť, že by neprišiel. Podarí sa nám ho nakŕmiť každé ráno. My prežívame každý deň radosť, že havran prežil ďalší deň. A tie jeho oddané očká sú pre nás v tom okne zázrakom. Je to náš havran, ktorý presne nájde naše okno a ráno nás čaká! A my ho nikdy nesklameme. Mám však obavu, čo s ním bude, keď príde zima. V snehu sa mu asi nepodarí doskackať k nám. Možno mi pomôžu ochrancovia prírody, na ktorých sa chystám obrátiť. Škoda by ho bolo. Zmocnel, rýchlejšie sa pohybuje a už si radostne občas zakráka, čo donedávna nerobil. Skrátka naučil sa za našej pomoci žiť so svojím hendikepom. Podarilo sa nám ho aj vyfotografovať. Pravda, on je stále opatrný, vždy pár metrov od nás, ale je to autenticky záber z neho. Vidieť aj jeho zlomenú nožičku. Havran si získal na trávniku rešpekt. Holuby a straky majú úctu k jeho majestátnej postave a dovolia sa mu najesť. Holuby, ak sa niektorý odváži prísť bližšie, odháňa. So strakami je kamarát.

Na trávnik prichádza v čase, keď tam nie sú psičkári. Vystihne tie hluché časy. A borovicu, na ktorej jedinej dovtedy v korune žil, si tiež rozšíril o ďalšie borovice, ktoré spolu tvoria malý parčík. Skrátka vytvoril si voliéru a v nej si žije. Do tej zimy sa nám hádam podarí sa oňho postarať, už by nám bolo ľúto, keby sa stal obeťou nejakého predátora..