Všetkého moc škodí

Príbeh s využitím konkrétnych slov

Taký obyčajný deň...

Abeceda

Napíš spomienku na návštevu v cirkuse

Asi sa to zdá neuveriteľné, ale zadanú úlohu neviem splniť. Nech sa snažím, ako viem, ale na žiadnu príhodu si nespomínam. Vybavuje sa mi, že ako dieťa som bola iba raz v cirkuse. Bolo mi tam zima, vadilo mi to množstvo ľudí a naviac smrad, takže o ďalšiu návštevu som už nestála.

S pribúdajúcim vekom som si v televízií snáď 2,3 krát pozrela prenos zo zahraničného vysielania, ale len artistov a akrobatov. V tom čase som sa začala stretávať s rozchádzajúcimi sa názormi na cirkus. Tí, čo boli nadšení z návštev v cirkuse, tí, ktorým to bolo jedno, ale pribúdali odporcovia cirkusových vystúpení. Nadšenci vypredávali cirkusové pokladne, odporcovia odsudzovali výstupy so zvieratami, poukazovali, že sa jedná o týranie zvierat.
Nadšenci obdivovali výkony akrobatov, žonglérov, klaunov, poslušnosť zvierat. Odporcovia ľutovali zvieratá, ktoré stratili slobodu, sú týrané tvrdou drezúrou a bitkou. Kto má pravdu? Ako to riešiť?

Plusy nadšencov – zábava, obdiv, nadšenie detí. Negatíva - nekonečné tréningy, hodiny driny na zvládnutie vystúpení bez chýb a zranení. Istým spôsobom sa dá hovoriť o "týraní" účinkujúcich. Malá "výhoda" pre zvieratá v cirkuse je v tom, že im nehrozí smrť napadnutím predátorom, že majú dostatok potravy a pokiaľ sa narodia v cirkuse, ľahšie sa podmienkam prispôsobia.
Smutné je, že sa pomerne často stretávame s týraním zvierat aj mimo cirkusu.
Aký je rozdiel medzi "týraním" účinkujúcich umelcov v cirkuse a týraním zvierat?

Ľudia majú možnosť výberu, zvieratá NIE!

pani Lívia M., 07/2023

Stalo sa to na dovolenke

"Tá pani s tým nočníkom"

Keď kvet nekvitne, treba napraviť prostredie, v ktorom rastie a nie kvet.

Šikana

Tento citát mi pripomenul príbeh jednej šikany. V čase pred viacerými rokmi, keď môj syn navštevoval ZDŠ-ku, mal v triede spolužiaka, ktorý si vybral zo spolužiakov obeť, ktorú prenasledoval. Napríklad v zime urobil zo snehu tvrdú guľu a triafal hlava-nehlava svoju obeť. Inokedy mu zničil pero, či polámal ceruzky. Triedna učiteľka riešila situáciu. Upozornila rodičov na správanie syna. Problém riešila aj riaditeľka v súčinnosti so psychologičkou. Triedna učiteľka sa snažila dopátrať, aká je situácia v rodine žiaka. Zaskočila ju informácia, že má prísneho otca. Trestal ho neprimerane za každú horšiu známku, či nezbednosť. Zatvoril ho do pivnice, kde ho nechal po tme aj po celý deň. Bitky s remeňom boli tiež časté. A tak chlapcova reakcia bol útok na slabšieho spolužiaka... aspoň tak sa to dá vysvetliť.

Na záver možno povedať, že príčinou nebol "zlý" chlapec, ale otec. Syn bol v podstate nešťastným dieťaťom, ktoré si takto kompenzovalo svoje problémy s otcom.

pani Mária, 03/2023

Spoluhlásky

Moja čudná nehoda plná spoluhlások

Išiel som na trh kúpiť ešte kvety, kým sa vydám na cestu na krst netere. Bol som hladný ako vlk, žalúdok sa ozýval: škŕŕk, škŕŕk, a tak som si povedal, dám si najprv hlt niečoho teplého, dobrého, žiadny grc a k tomu aspoň glg čaju. Štvrť som prešiel pomaly. Na ceste, kde robili nejaký vrt, bol rozsypaný štrk. Ba čo viac, všetko bolo zamrznuté. Auto síce malo perfektný sklz, ale iba o chlp som minul stĺp. Darmo som na auto kričal: – Pŕŕ, stoj, ty zmrd, nepotrebujem žiadny brnk, to by bolo na trt!
Síce tomu nechýbal šmrnc, ale radšej by som zaliezol pod zem ako nejaký krt.
– No, keď si blb, tak trp a drž volant! – pomyslel som si. V takom počasí by nevystrčil nos ani plch.
Auto odrazu narazilo na nejaký hrb či strž, okolité kamene sa rozleteli hŕŕ, pneumatika zasyčala ako had ssss, a ani som sa nenazdal, urobilo to štrng, brnk, vrzg a napokon žblnk.
– To je situácia! Ja si tu rýmujem, a auto skončilo prednými kolesami na ľade na kraji rybníka. Hádam nebudem potrebovať povraz ako na šplh.
– Bŕŕ, to je kosa! – súkal som sa von z auta na praskajúci ľad. Už sa stmievalo, bol spln a neďaleko v lese začal zavýjať vlk.
– Tak tento tŕň si z päty tak ľahko nevytrhnem, to bude moja smrť.
Stál som pri dverách auta a túžil sa pred vlkom zmeniť na žrď, keď som sledoval, ako sa jeho tieň blíži ku mne. V hlave mi bzučalo výstražné cŕŕn, nestihol som urobiť ani škrt zapaľovačom, a už stál pri mne. Stačil jeden vrh a keď ma chňapol za prst, hneď som bol samá krv. Kvapkala na prsť a na klk trávy, zmenila jej farbu najprv na žlť, potom sčervenela, ale prv než som skočil do auta a zabuchol dvere, chrst mu do očí za hrsť hliny ktorá sa mu zviezla na srsť. Môj prst vyzeral ako červený plž, bol samá krv, ktorá kvapkala aj na plsť na sedadle.
– Len si tam vrť chvostom, ty zmrd, pokojne si tam smrď a vrč, ja nevyleziem!

***

Čas plynul, už mi bola riadna zima, a nikde nikoho. Krk som mal celý stuhnutý, sedel som tam ako tĺk, svaly samý kŕč. Vlk však neodchádzal. Chcelo sa mi spať, hlava mi klesala a pomaly som zo seba vysúkal...
– Je to na prd, určite tu zmrz... – nedopovedal som.

pani Milada, 02/2023

Ô

Výlet

Jeden víkend mi deti navrhli, či nemám vôľu ísť s nimi do prírody. S nevôľou som prisľúbila. Som dôchodkyňa a mám problémy s chôdzou kvôli bolesti nôh. No usúdila som, že menej náročná pochôdzka by mi nemusela ublížiť. Nachystala som si moje pomôcky – 2 palice a do batôžka jedlo a vodu. Zobrala som si aj nôž a kôš, ak by sme našli nejaké huby. V blízkom výletnom mieste nás ovanula vôňa práve kvitnúcich kvetov. Zurčiaci potôčik mi pripomenul detstvo, keď sme v ňom chytali raky. Moja ranná nevôľa sa pomaly vytrácala, keď som videla toľko krásy vôkol seba. Zážitok mi umocnil kôň, ktorý sa popásal na lúke v tôni stromov. Prebrodili sme potôčik a na ohnisku pri blízkom altánku sme chystali poživeň. Syn vybral nôž, odrezal prútov a opekali sme slaninku. Vychutnávali sme pohodu a pôžitok z jedla. Aj som zabudla na bôľ mojich nôh. O ôsmej sme išli domov. Večer som vôbec nemyslela na trampoty, ktoré ma očakávali na budúci deň. Uložila som sa do môjho lôžka a snívala o pôvaboch dnešného dňa. Ešte v posteli som si na dôvažok zanôtila na dobrú nôcku.

pani Mária, 01/2023 

Príspevky z roku 2022

Úžasné bociany leto

Leto bolo krásne, ale až príliš horúce. Vychádzala som z domu v skorších ranných hodinách, aby som sa neskôr neugrilovala na slnku.

Bociany sem prilietajú z južnej Afriky už v marci cez Egypt a Bospor. Letia vraj rýchlosťou 50 km za hodinu. Začiatkom jari už sedia na vajciach. Mladé bociany sa ukážu až v letných mesiacoch, ešte sú ale v hniezdach. Je to úžasný zážitok pozorovať ich rytmus života. Bocianiky trpezlivo očakávajú svojich rodičov, ktorí im prinášajú potravu. Nie sú prieberčiví. Rodičia im v zobákoch nosia žabky, myši, rozličný hmyz, hady a pod.

No už začiatkom augusta bociany začali opúšťať hniezda. A na konci augusta už odleteli definitívne. Hniezda smutne zívajú prázdnotou. Bociany odleteli do Afriky. Cesta im trvá vyše mesiaca. Majú pred sebou 10.000 km letu nad Stredozemným morom. Teším sa, že sa za polroka šťastne vrátia a ja sa s nimi znova uvidím a zopakujem si nádherný zážitok. Je to fascinujúce pre mňa pozorovať tieto majestátne vtáky v tej nádhernej scenérii lužného lesa, plného života nielen bocianov, ale aj iných živočíchov, vtákov, či zelených kobyliek v tráve...

Mária T., 2022

Písmeno X

Félix a Oxana Braxatorisovci boli manželmi už x-rokov. Mali štyri deti Xéniu, Saxanu, Xavera a Alexa. 

Mama Oxana pracovala v Tuzexe ako predavačka, ale keď jej zistili koxatrózu zamestnala sa v Otexe na oddelení textilu. Otec Félix pracoval v Kožatexe a neskôr ako externý pracovník v Taxi službe ako taxikár. 

Dcéra Xénia bola študentkou na vysokej škole, kde dosahovala extra dobré výsledky. V indexe mala samé "Áčka". Saxana pracovala v Unitexe v expedícii. Rada chodila na exkurzie a zaujímala sa o rôzne experimenty s botoxom, duvilaxom a semtexom. Xaver sa venoval boxu a rástol z neho veľmi šikovný boxer. Alex sa zaujímal o hudbu. Učil sa hrať na xylofón a saxofón. Keďže bol flexibilný, darilo sa mu hrať aj na klavíri, či husliach. Obdivoval aj speváka Ixa zo skupiny Hex. Externe chodil aj tancovať. Najradšej mal foxtrot a očarili ho aj Alexandrovci.

Celá rodina sa rozhodla ísť za relaxom na dovolenku. Nevedeli sa však dohodnúť, lebo jeden chcel vidieť Mexiko, druhý Sixtínsku kaplnku, tretí chcel ísť na Veľkú pardubickú a vidieť prekonávať Taxisovu priekopu. Mama Oxana bola za dovolenku maximum na Slovensku a otec Félix zase túžil vidieť explóziu sopky Etna. Nedohodli sa. Kúpili si psa, ktorého nazvali Rexo. Mama išla luxovať, deti si zahrali pexeso a otec zapol taxameter a vyrazil ako expres za zákazníkmi.

pani Lívia, 2022

Výstava kvetov / Písmeno X

Bývalý saxofonista Xaver sa expresne zorientoval v záhonoch kvetov a zostavil slušný zoznam názvov kvetín. Jeho priateľka Xénia sa snažila tiež, no nedarilo sa jej. Okrem najznámejších kvetov ako sú napr. ruže ostala bezradná. Extrémne zle ju to naladilo. No pri záhone xerofytov - suchomilných rastlín uspela - konečne. Poznala mená viacerých druhov kvitnúcich kaktusov. Výlet sa všetkým vydaril. Takmer v extáze opúšťali výstavu. Výstava v nich vyvolala priam explóziu príjemných pocitov z tej nádhery. Rozhodli sa, že aj inokedy využijú existenciu takýchto podujatí a budú propagovať podujatia i u ľudí s laxným postojom, činezáujmom o relax tohto druhu. Veď nielen mobily sú najväčším oddychom, či zábavou v dnešnom svete technologických vymožeností. Skupinka mladých sa snažila si v pamäti zafixovať maximum názvov kvetov, ktoré ich tak rozptýlili na výstave.

Mária, 2022

Príspevky z novembra 2021

Moja sýkorka

Bývame na sídlisku, kde je celkom dosť zelene. Zatiaľ. Tešila som sa ešte donedávna, že naše sídlisko má parkový charakter. Som už staršia. Nemôžem sa vybrať na výlety mimo mesta ako kedysi. Aj keď mám viac času, som na dôchodku, ubudli mi sily. Artrózne bolesti, ktoré sa ozývali pred pár rokmi len sporadicky, teraz mi už robia stálu spoločnosť. 

Preto, ako náhradu za niekdajšie turistické výlety, si vyjdem denne v blízkosti bydliska na prechádzku do parku, ktorý nazývam malé Piešťany. Park je pekne udržiavaný a nechýba tu ani detské ihrisko. Mne robí radosť v parku najmä to, že je zatiaľ osídlený hojným počtom drobného vtáctva. Sú tu sýkorky, drozdy, kavky, vrany, ba i ďateľ má svoju lokalitu v parku. Samozrejme nechýbajú huncúti vrabce, ktorí čvirikajú na každom hustejšom kríku. Pre mňa to znamená kúsok skutočnej prírody a je neodmysliteľnou súčasťou môjho života. A istým dopingom či relaxom. 

Aj pred našim blokom sú vysadené ihličnaté stromy. Jeden smrek už prevyšujúci výšku okna je tiež prístavišťom i bydliskom spomínaného vtáctva. V zime sem najčastejšie prilietajú sýkorky hľadajúc potravu. 

A ja som si špeciálne tieto vtáčiky veľmi obľúbila. Kúpila som im lojové guľky a zavesila na smrek. Milé sýkorky si objavili túto potravu a v pravidelnom čase sa prišli nakŕmiť. Sú to milé, malé akrobatky. Vedia doslova "prerúčkovať" svojimi nožičkami celú lojovú guľku. Pre mňa je to ohromný zážitok vidieť ich cez okno. Pociťujem radosť, že ešte v dnešnom precivilizovanom mestskom prostredí si môžem užiť takýto pohľad. 

Medzi sýkorkami som objavila i jednu menšiu, ináč sfarbenú. Všimla som si, že pre ňu často na lojovej guli niet miesta. Tie väčšie ju jednoducho vytlačili. Videla som ju ako trpezlivo čaká na blízkom konári na poradie. Pripravila som preto kŕmidlo i na balkóne a čakala mojich vtáčích hostí. Počiatočnú opatrnosť prekonali a kŕmili sa aj na balkóne. Veľkú radosť mi urobila práve tá najmenšia. Neviem akým zázrakom, ale tu jej vtáčie družky aj jej dovolili zobkať loj. Moje sýkorky sa vrátili aj túto zimu, ale tá najmenšia už nepriletela. Zrejme, ako to už v prírode býva, len silnejší má väčšiu šancu prežiť. Škoda, ja som práve jej veľmi žičila, že bola taká drobná a slabšia. 

Aj na našom trávniku sme mali drobných priateľov. Každý letný večer som čakala, kedy vybehne z brlôžka ježko. Žila ich tu celá rodinka. Žiaľ toto leto nás už asi nepotešia. Pri výkope základov blízkeho domu im vybagrovali brlohy. Ako by toho nebolo dosť, našli sme i pozabíjaných ježkov, To zas uhynuli pod kolesami aut bezcitných šoférov, uháňajúcich neprimeranou rýchlosťou medzi domami. Chúďatá, aj tie prišli o svoj životný priestor. 

Tak idylka so sýkorkami, či ježkami sa pomaly vytráca z môjho života a nie len z môjho. V našej blízkosti za rok stihli vyrásť dva deväťposchodové domy. Samozrejme, že nutne museli padnúť za obeť stromy a kus trávnatej plochy. 

Neviem pochopiť prečo sa u nás stavia tak bezohľadne, rovno v parku. Veď napríklad v takom Londýne si v strede mesta ponechali Central Park a stavajú na okraji mesta. Chápem, že mladí ľudia potrebujú bývať, ale prečo sa práve využíva parková plocha? Pomaly, ale isto s z nášho sídliska stáva betónová džungľa. 

November 2021

Lenka F.

PANDY v Čengdu

V Čínskom meste Chengdu (Čengdu) som strávila nezabudnuteľné dni. Toto mesto je jedným z najdôležitejších miest Číny a podľa výsledkov výskumu je jedným z top 40 svetových miest. Má cca 17 milionov obyvateľov (viac ako celé Slovensko) a hovorí sa mu, že je to "mesto v parku". Nie je to mesto v ktorom sú parky, ale je to mesto stavané tak, že je to skutočne mesto v parku. Má americký štýl a sú v ňom samí mladý ľudia, lebo je tam najviac univerzít v juhozápadnej Číne. 

V meste sídli Chengducká výskumná základňa chovu pandy veľkej. 10 km od mesta sa rozprestiera rozsiahli bambusový les, v ktorom žijú krásne pandy. Pandy sú ohrozené zvieratká, preto tam pre ne zabezpečujú veľmi prísne prirodzené životné podmienky. Podľa literatúry, všetky pandy v ZOO na svete sú v Číny, lebo pandy, ktoré sa nenarodia v prirodzenom prostredí ale v zajatí, nemajú nádej na prežitie - až viac ako 60% ich zahynie do 1 roka. Inak sa dožívajú až 20 rokov. Problém je aj v tom, že samička pandy je plodná len 3 dni v roku. Jej gravidita trvá 5 mesiacov. Novonarodené pandičky sú maličké (vyzerajú ako malé potkany), majú len cca 15 cm a vážia 90 - 130 gramov, sú holé bez srsti, ružové a slepé. Sú veľmi nepekné. Po narodení idú do inkubátorov, kde se o nich starajú ošetrovatelia, aby mali istotu, že prežijú. Inkubárori sú sprístupnené turistom, o čo je veľký záujem a na čo je veľmi zaujímavý pohľad. Keď zosilnejú, prikladajú ich k matkám, pri ktorých žijú 18 mesiacov. Po tomto období začnú žiť samostane. Čierno-biele sa pandy stávajú v priebehu prvého roka života, ako ročné dosahujú váhu až 45 kg. 

Pandy sa živia stonkami, listami a výhonkami bambusov, ktoré sú málo výživné, tak ich dokážu zjesť denne 10 aj viac kilogramov. Nepohrdnú ani vtáčimi vajíčkami, rybami a korienkami rôznych rastlín. 

Sú veľmi lenivé, hlavne samci, nemajú brlohy ani odpočívadlá, jednoducho si ľahnú na zem a spia. Spánku sa venujú cca 12 hodín denne, ďalších 12 hodín sa venujú príprave jedla a jeho konzumovaniu. Majú kvalitnú hustú, vodotesnú srsť, ktorá dosahuje na čiernom trhu hodnotu až 100.000,- €. Preto sú ohrozované aj pytliakmi. 

November 2021

Na hlave cítim mozole otcových tvrdých dlaní po pohladení,v predstave úzkych dnes už zarastených trávou polí, chvejem sa radosťou príchodom na rodný chotár.

Len ta sa za hlasom, cvengotom otcovej kosy, keď vyjde slnko nad obzor nad lúku,kosou neodtneš psiarku. 

Predvečer dedinou ozýva sa cvengot kutia kosy,pravidelné údery kladivom na kosu a nákovu,pozorné ruky a oči ostria čepele,robia to gazdovia chystajúc náradie na kosenie lúk a polí.

Pribuchli bráničky dlho pred svitaním,s klobúkmi v rukách v tichosti, modlitbou robotu začínali.Vlnia sa za sebou v jednom rytme,o každý lístok, steblo, holia lúku.

Tráva vonia čerstvosťou poľných kvetov,Hrabačky obracaním a hrabaním menia trávu na krehké seno.

Končí sa deň hrabačiek a koscov príchodom domov za zborového spevu a vítania šťastných ľudí.

November 2021

"Ten, kto chce byť za každú cenu sám sebou, najčastejšie dosiahne len to, že je sám." F. M. Dostojevskij

Rozprávky s využitím konkrétnych slov

Milé deti,

pozrite sa von oknom, slniečko už nesvieti. Tak rýchlo do postieľky a započúvajte sa do dnešnej rozprávky.

O princovi Jankovi a skromnej Marienke

Kde bolo tam bolo, stál uprostred hlbokého lesa obrovský hrad. Mal štyri nedobytné veže, ktoré bolo vidieť z ďaleka. V kráľovstve žil kráľ Ján III , princ Janko, dvorania a služobníctvo. Na hrade sa každý rok konali rytierske slávnosti spojené s rytierskými súbojmi. Prichádzali na ne princovia a rytieri z celého okolia na krásnych kočiaroch, alebo na koňoch. Každoročne bola pre víťaza súboja sľúbená odmena a to truhlica plná zlatiakmi, lebo kráľ nemal dcéru, a preto nemohol sľúbiť víťazovi ruku princezny. Kto prehral, musel za trest ísť do labyrintu, vytvoreného v záhrade hradu z trávy a kríkov. Nebolo to jednoduché a niektorým princom to trvalo aj vyše hodiny, kým našli cestu von z labyrintu. Na konci záhrady tiekla divoká rieka a začal les s hustými zelenými stromami, ale aj s vyschnutými konármi, ktoré vymrzli v zime v zasneženom lese.

Jedného dňa sa princ Janko vybral na koni do lesa. Aby mu bolo veselšie, pískal si na píšťale. Slnko stálo vysoko na oblohe a princ sa spokojne obzeral po okolí. V korunách stromov spievali vtáky a v diaľle sa prehnala svorka vlkov. Popohnal koňa a zrazu sa pred ním objavila jaskyňa. Podľa povesti v nej kedysi dávno býval lietajúci drak, ktorého však obor zo susedného kráľovstva zabil. V opustenej jaskyni sa

z času na čas usadili zbojníci, ale tí, keďže nemali koho zbíjať, odišli nevedia kam. Princ Janko cválal ďalej až prišiel na pustatinu, kde stála ošarpaná chalupa. Zoskočil z koňa a cez chatrné dvere vošiel dnu, do izby. Izba bola skromne zariadená. Bola v nej iba posteľ a stôl, na ktorom ležal zapečatený list a hrniec s podivným nápojom. Nad posteľou viselo špinavé zrkadlo a pri dverách stála metla. Po dlážke pobehovali myši a vonku škŕkali žaby. Princ Janko otvoril zapečatený list a prečítal si, že svoju budúcnosť dozvie od dobrej víly. Už-už chcel Janko odísť, keď sa v tom otvorili dvere a do izby vstúpila dobrá víla, ktorá v ruke držala sklenenú guľu. Varovala Janka pred zlou čarodejnicou, ktorá sa premieňa na princeznú, ale je veľmi falošná a zlá. Prichádza na lietajúcom koberci a láka princov na čarovný nápoj, ktorý ich po vypití premení na skaly. Princ dobrej víle poďakoval za varovanie a poprosil ju, či by mu svojim jasnovidieckymi schopnosťami mohla prezradiť jeho budúcnosť. Víla vyslovila čarovné slová, chvíľu hľadela do sklenenej gule a vyriekla, čo jej ukázala guľa. ,,Princ Janko, stretneš skromnú dievčinu Marienku, do ktorej sa zaľúbiš. Dáš jej zlatý prsteň a bude svadba, bohatá hostina a do roka pribudne v kolíske malý princ."

Slová dobrej víly sa splnili a Janko s Marienkou a malým Janičkom žili spokojne a šťastne.

A zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.

Dobrú nôcku a sladké sníčky, detičky.

O princeznej Amálke

Čarodejnica Oxana švihla čarovným prútikom a vtedy sa na priestore pred ňou zjavil prekrásny hrad. Okolo hradu sa vynímala blankytná, neustále tečúca rieka, v ktorej plávalo tisíce rôznych rýb. Na vyvýšenom obrovitánskom kameni kvákala žaba a lákala k sebe komáre. Hrad bol obkolesený hlbokým lesom. V lese rástli prekrásne stromy, kvety, lietali nádherné motýle, čvirikali vtáky a občas pri splne mesiaca bola počuť zavýjať vlky. Na konci lesa sa tiahla už len pustatina, nič viac tam už nebolo, iba jeden vyschnutý strom. ,,Tak toto kráľovstvo sa mi páči," zvýskla Oxana. ,,Ešte musím dotiahnuť nejaké maličkosti".

Ako to už v rozprávkach býva, na hrade býval tato kráľ a kráľovná mama, ktorí mali jedinú nepodarenú zlú princeznú Amálka. Neustále sa fintila, napchávala koláčikmi a vôbec nikoho nepočúvala. Nechcela sa vzdelávať, učiť sa jazdiť na koní a robila stále neporiadok. ,,Tak už mám toho dosť" zvolal v jednej chvíli tato kráľ. Razom si sadol za písací stôl, niečo načmáral na kus papiera, list zapečatil, uložil ho do truhlici so zlatkami, priložil aj zlatý prsteň, zrkadlo a píšťalu. ,,Tak tu máš výbavu. Pôjdeš bývať do nedobytnej v0že. Tam môžeš o sebe premýšľať. Keď už budeš skromné dievča prečítaj si list, uložený v truhlici so zlatkami a urob to, čo je tam napísané." Nezabudol jej dať do ruky metlu. ,,A trochu tam poupratuj" dokončil karhanie tato kráľ. Hradná stráž schmatla princeznú Amálku pod pazuchy a už ju aj vliekli schodmi k nedobytnej veží.

Strážnik odomkol ťažké dvere a poprial jej pekné bývanie: ,,Tak Amálka, pekne si tu nažívaj. No najskôr by si mala pochytať myši, aby ťa v noci nezjedli." zachechtal sa strážnik. Úbohá Amalka mala čo robiť, aby ju hneď neporazilo. Jačala, škriekali búchala na dvere, no nikto si ju už nevšímal. "čo ja si teraz úbohá počnem," lamentuje Amálka. Rozhliadla sa po komnate. Naozaj bol tam veľký neporiadok. Za stáročia tu nazvláčali kadejaké rárohy. Keďže tu mala dlhšiu dobu zotrvať, pomyslela si, že by bolo dobre trochu sa rozhliadnuť a niekde sa zložiť. Vyzliekla vrchný plášť. Z truhlice vytiahla zrkadlo s zadívala sa na seba. Oči mala červené a opuchnuté od plaču. Zrkadlo bolo trochu zaprášené tak ho očistila sukňou. Ešte raz sa na seba zadívala: ,,Vitaj Amalka," prihovoril sa jej has v zrkadle, som tvoja dobrá vila a budem ti pomáhať, ak chceš. ,,Jasné že chcem, veď vidíš kde ma zavreli, som hladná a smädná a poriadne špinavá," zaprosíkala Amálka. ,,Tak v poriadku, ale nebude to jednoduché. Budeš ma musieť poslúchať a robiť čo ti poviem. Najskôr uprac komnatu a trochu o sebe popremýšľaj, "dodala víla. ,,Tak dobre," smutne ukončila rozhovor Amálka. Obraz v zrkadle zmizol a Amálka sa pustila do práce. Najskôr povymetala pavučiny, z malého okienka vyprášila deky a pokrovec, poutierala prach na stole a posteli. Myši, ktoré sa jej motali pod nohami vyhnala preč. Slnko už zapadalo za obzor, keď bola s prácou hotová. Celá zmorená sa zložila na posteľ a okamžite zaspala.

V kráľovstve sa ihneď rozchýrili chýry kde zavreli vrtošivú princeznú a ako jej možno pomôcť. Dni ubiehali, po krajine sa premávali princovia, ktorí sa pokúšali márne princeznú zachrániť. a Amálka si na naďalej v nedobytnej veží celkom spokojne žila. Z času na čas, keď potrebovala poradiť, sa pozrela do zrkadla a dobrá víla jej povedala ako ďalej.

V chalupe pod hradom žili sluhovia, ktorí sa starali o celé kráľovstvo. Strihali ruže, kosili trávu, chytali ryby a lesnú zver. Mali na starosti všetko, čo bolo potrebné k životu na hrade. Medzi služobníctvom sa takisto rozchýrilo kde zavreli zlú princeznú

"Tak toto ja ďalej počúvať nemienim," povedal si raz Janko, syn kováča a vybral sa za jasnovidkou Dorotou pre radu. Predieral sa cez zasnežený les, zdolával priekopy, údolia a kopce až zastal pred jaskyňou, kde bývala. ,,Dorota, ukáž sa mi, potrebujem od teba radu," zavolaj do jaskyne

Janko. Dorota prifrnkla na metle a takto sa mu pozdravila: ,,Vitaj Janko, už dávno si tu mal byť. Zlá princezná Amálka je vlastne dobrá princezná. Lenže čarodejnica Oxana jej do vienka podarovala len zlé vlastnosti, ktoré môže zrušiť len čistá láska. a ty Janko to dokážeš, Určite sa ti Amálka zapáči a získaš si jej srdiečko. Len si na spiatočnej ceste daj pozor na lietajúceho draka, ten by ti mohol spraviť veľmi zle. Keď na teba začne chrliť plamene, jednoducho ho oblej týmto čarovným nápojom. A maj oči na stopke, lebo ťa budú chcieť ozbíjať zbojníci, aj keď ty si vlastne chudobný.,, Čarodejnica Jankovi do dlane vtisla fľašku s čarovným nápojom a na metle odletela do jaskyne.

Princezná Amalka si časom povedala, že obdobie žitia v nedobytnej veži by sa už konečne mohlo skončiť, zobrala zrkadlo, pretrela ho sukňou a pokojne zvolala na dobrú vílu: ,,Dobrá vila, myslím že čas, za ktorý som sa mala zlepšiť pominul, chcem sa vrátiť na hrad," Víla sa v momente ukázala a riekla: ,, Dobre Amálka, prečítaj list, ktorý si dal tato kráľ. Tvoj snúbenec je už na ceste za tebou. Amálka otvorila truhlicu so zlatkami, vybrala list sa čítala: ,,Milá Amálka, keď nastane tvoj čas, zober truhlicu a vráť sa na hrad. Píšťalu, ktorá je v truhlici, použiješ na tvojej svadbe, keby ťa chcel uniesť obor.

A Janko mal veru cestu na hrad strastiplnú. Draka chrliaceho plamene oblial čarovným nápojom, ten sa ihneď zmenil na šípový ker, napadli ho zbojníci, ale veru sa tých nezľakol, ľahko ich premohol, v lese sa predieral sa kadejakým labyrintom, musel sa vyhnúť rytierskemu súboju až nakoniec zaklopal na hradnú bránu:,, Hej som späť na hrade, idem si pre princeznú Amálka.

Na nádvorí bol už pripravený krásny kočiar, v ňom sedela v svadobných šatách víla Amálka, vedľa bola položená kolíska. Pri kočiari stál tato kráľ a kráľovná mama a takto privítali Janka: Vitaj Janko, už ťa očakávame. Pripravili sme svadobný obrad s bohatou hostinou. Výbavu ma Amálka v truhlici so zlatkami a aj s prsteňom, ktorý jej navlečieš na prst, ak budeš chcieť. Pridali sme vám aj kolísku, určite sa vám do budúcna zíde. A tu máte aj lietajúci koberec, keby vás to na hrade už nebavilo, môžete si zaletieť kam sa vám zachce." ukončil slávnostnú reč tato kráľ . Sluhovia priniesli hrniec s nápojom. Všetci si pripili na mladomanželský pár a všetci boli šťastní. Svadba trvala tri dni. A všetci žili šťastne, pokiaľ neodleteli na dovolenku.:-)))

September 2021

Ďalšie príspevky zo septembra 2021

Mária z Bratislavy
Autičkár

Radkova mama žila od narodenia svojho syna v malom meste spolu so svojou matkou. Manželstvo sa jej nevydarilo. Vydala sa po krátkej známosti, lebo potomok už bol na ceste, ale Radov otec sa krátko po narodení syna vyparil. Zašil sa v blízkom Česku a samozrejme, že na svoju alimentačnú povinnosť si spomenul iba občas. A tak Eva spolu s matkou sa o malého starali samé. Žili len z materskej, ktorú ešte Eva poberala a matkinho (babkinho) malého dôchodku. Materská sa však i skončila a Eva sa do práce nechystala. Sedela zväčša v kuchyni s ihlicami v ruke a okríkala malého Radka. 

Spočiatku im pri veľkej skromnosti matkin dôchodok stačil. Ale malý rástol a boli už aj naňho väčšie výdavky. Stará pani sa snažila. Pracovala v studenej kuchyni v blízkom reštauračnom zariadení, aby pre drahé vnúča bolo viac koruniek. Neskôr chodila i zavčas rána upratovať do istého podniku. Súrila aj dcéru, aby si našla nejaké zamestnanie, ale Eve nič nevyhovovalo. Stále nachádzala nejakú prekážku. Predovšetkým, že Radko je ešte malý, a potrebuje jej starostlivosť. No Radko podrástol a Eva už bola nútená ísť pracovať. Vybrala sa do blízkeho väčšieho mesta a robila spojovateľku. Našla si tam podnájom a znova bol dôvod, že malého opatrovala stará mama. Spočiatku prichádzala aspoň na víkendy a priniesla nejaký skromný finančný príspevok. Neskôr sa objavila už len sporadicky, vraj má služby aj cez víkendy.

Malému Radovi pri starej mame, s ktorou si dobre rozumel, vcelku nič nechýbalo. Obojstranne sa mali veľmi radi. A tak celá výchova a starostlivosť o Evinho syna bola už na nie najmladšej babke.

čas plynul a Radko začal chodiť do školy. Starej mame peniaze prestali stačiť. Vnuk už okrem stravy potreboval i nové ošatenie, školské potreby a vyskytli sa aj všelijaké poplatky. Stará mama robila, čo sa dalo. Uskromňovala sa vo všetkom, aby vnuk vždy mal aspoň to najnutnejšie. No stalo sa, že veru v posledné dni v mesiaci už chýbala korunka aj na stravu. Stará pani to aj odhladovala; pre seba si kúpila len rožky a mlieko, aby vnuk tak necítil nedostatok. Eva stále odkladala termín, aby si vzala syna do opatery, hoci už medzičasom sa jej podarilo aj bývať vo svojom. Dostala od podniku garsónku.

Stará mama stratila trpezlivosť a aj napriek láske k vnukovi Evu nútila, aby si syna konečne vzala. A vykľulo sa šidlo z vreca: Eva mala novú známosť. Prosila mamku, aby jej pozhovela ešte nejaký čas, kým si s Rudom trochu zariadia život. A na nie veľkú radosť svojej mamy sa za Ruda i vydala a čakala s ním dieťa. Radko bol ďalej u starkej. Žili už naozaj veľmi ťažko. Stará mama nevládala privyrábať ako ešte donedávna, a tak sa malý Radko, už školáčik, v čase najväčšej núdze aj sám odhodlal postarať o jedlo. V blízkom bufete ho poznali a keď sa tam zastavil s niekoľkými korunkami od starkej, poprosil, a oni mu

k zaplatenému jedlu vždy pridali i niečo navyše. Stará mama však začala vážnejšie chorľavieť, a Eva bola napokon nútená vziať si syna k sebe. Medzičasom stará mama zomrela. Radko, ktorý u nej mával azyl aspoň v čase prázdnin, prišiel o radosť zo života úplne.

Začal sa preňho nový ťažký život. Jeho nevlastný otec nemal z neho ako z nového zaťažujúceho prírastku v rodine radosť. A patrične mu to dával aj najavo. Rado sa musel podriadiť tvrdému výchovnému režimu v novom prostredí. Sotva desaťročný mal na starosti mladšieho súrodenca a nielen to. Musel nakupovať, ba i upratovať. času na učenie mal málo. Prestal byť z neho dobrý žiak, ako to bývalo u starej mamky. Nestačil na všetko. Okrem toho nepociťoval žiadnu náklonnosť ani od mamky, ktorá uprednostňovala syna z druhého manželstva. A tak Rado bol často aj bitý, pre každú maličkosť.

Postupne, ako rástol, si začal zariaďovať život po svojom. Otčimovi sa začal vyhýbať. často zostával spať mimo domu. Z poslušného chlapca sa stal živel. Prestal chodiť pravidelne do školy, behal s kamarátmi jemu podobnými a večer si ustlal v pivnici. Po skončení deviatky sa dostal do učenia za automechanika. Bol však bez finančných prostriedkov, a tak si začal pomáhať ako vedel. Zobral od zákazníka za menšiu opravu zálohu a minul ju. Po šichte, aby sa vyrovnal ostatným kamošom, si požičiaval autá a vozil sa bez vodičáku po meste. Ale to nebolo všetko.

S partiou, ku ktorej na ulici prišiel, začali vykrádať autá. Brali rádio, predné sklo, rezervu, no čo prišlo. Aj benzín vytiahli z nádrže. často mali policajtov v pätách, ale dočasu sa im darilo. Rado už o normálnu prácu stratil záujem, a je len samozrejmé, že z autoservisu, kde sa učil, ho vyhodili. Prežíval už len na ulici.

Blížili sa jeho osemnáste narodeniny. Bol Silvester. Rado si s partiou vypil a sadol do požičaného auta z ulice. Tentoraz však mal veľkú smolu. Vo veľkej rýchlosti narazil do železného zábradlia. Rozbil auto a on s veľmi ťažkými zraneniami skončil v nemocnici. Bojoval o život. Zo zranení sa po dlhom čase vystrábil, ale už sa nikdy nepostavil na vlastné nohy. Ochrnul. Stáť na vlastných nohách mu život nedožičil. Potrestal ho. Hoci tým najväčším vinníkom nebol práve on.

Október 2021

Mária z Bratislavy

Vysnívaná Amerika

A tak moje noci sa niesli v znamení vykrikovania Murry: OXYGEN MARIA!! alebo pre zmenu OPEN WINDOW! ! . Ona mala stále pocit, že sa dusí. Môj život v dome sa stal hororom. Stále som sa niečoho bála, nevedela som zaspať na viac ako na dve hodiny v kuse. Samozrejme, že mi prestalo chutiť aj jesť. Nemala som žiaden kontakt v vonkajším svetom, aj to ma strašne ubíjalo. Vychádzala som len večer pred dom, mojou najdlhšou prechádzkou bolo vynášanie smetí pred dom vo večerných hodinách ako je to v Amerike zvykom. Život v dome bol pre mňa utrpením. Začala som rozmýšľať o odchode. Ale podpísala som dohodu na nejaký čas, ktorý som predsa len chcela dodržať. Bola by som stratila aj tých pár dolárov, keby som bola predčasne odišla. Domácemu pánovi som avšak avizovala, že odídem ihneď po vypršaní predbežnej zmluvy. Nebol nadšený, zvykol si na moju spoľahlivosť. Mne však bolo veľmi ťažko vydržať tie dni do vypršania lehoty. Jediným rozptýlením pre mňa bol občasný telefonát s mojou sestrou. Dni sa mi zdali nesmierne dlhé o nociach ani nehovoriac. Počula som stále OXYGEN MARIA!! aj počas tej chvíle spánku, ktorý sa mi podaril. Domáci pán nás občas obe vyviezol autom do blízkeho mestečka, ale to nebol pre mňa výlet. Presedeli sme ho v aute a ešte v dobre vykúrenom, aby Murry neprechladla. Najväčší zážitok pre mňa bolo nakupovanie v hypermarkete, kam ma domáci občas so sebou zobral. To bol najväčší zážitok z môjho domáceho väzenia. Môj džob mi teda nevyšiel. Vznikla z toho hlavne nočná mora. Jednoducho som to psychicky nezvládala. 

Mária T.

Bez názvu

Mária T.

Leto s havranom

Po tohtoročnej tuhej zime som si všimla, že na trávniku pred našim domom sa objavuje zmrzačený havran, len ťažko sa pohybujúci. Zbadala som, že má poranené krídelko hoci už zrejme zahojené, ale nefunkčné. Okrem toho aj jedna nožička je akási zdeformovaná. Chudák skacká len na jednej nožičke. Lietať nemôže. Ktovie ako prišiel v zime k úrazu. Ostal sám. Smutne sa poneviera po našom trávniku a snaží sa zohnať nejakú poživeň. Našiel si spôsob ako prežiť. Keď som ho bližšie začala pozorovať, zistila som, že on dômyselne využil operadlo lavičky, odtiaľ sa dostal na konár borovice a pomaly vyskackal jednou nožičkou do koruny borovice. Vyšiel až úplne do koruny. A potom v čase, keď bol hladný zliezal opatrne na trávnik. Veľmi nesmelo. Bolo vidieť, že má obavy najmä zo psov, ale žiaľ aj z nezbedných detí. Rozmýšľala som ako mu pomôcť , aby sa rýchlejšie najedol. Bolo vidieť, že je to preňho stres dlhšie sa zdržiavať na trávniku. A tak som mu skúsila hodiť mleté mäso, syr a namočený grahamový rožtek, aby mal aj vodu. Spočiatku sa ma veľmi bál. Keď som vystrčila ruku z okna, panicky sa vzdialil k svojej borovici. Skúsila som teda vyhodiť rožtek a zavrieť okno. Havran pristúpil na túto hru. Zvedavo sa prišiel pozrieť na vyhodenú potravu. A najedol sa. Trvalo to nejaký čas a havran si zvykol, že mu nehrozí žiadne nebezpečie, ale istá potrava. Bol síce stále opatrný, ale už som nemusela zatvárať okno. Pokojne sa najedol aj za mojej prítomnosti v okne. A svete čuduj sa! Náš havran, teraz už priateľ aj ostatných členov rodiny, sa začal objavovať každé ráno približne v rovnakom čase pod našim oknom na trávniku. Už nás zvyčajne čakal nasmerovaný svojimi tmavými očičkami na naše okno a trpezlivo čakal na krmivo. Samozrejme, že stále dodržiava patričnú vzdialenosť, ale už nie je vyplašený a naje sa. A tak sa havran stal súčasťou nášho rodinného života.

Je to dojemné ako na nás každé ráno čaká pod oknom. Obľúbili sme si ho. K rožku sme mu pridali syry, tie má veľmi rád. No keď nie je schopný so svojim hendikepom si nájsť svoju potravu, stačí mu aj to. Takto už žije niekoľko mesiacov. A tak denne žijeme s naším havranom a nevieme si predstaviť, že by neprišiel. Podarí sa nám ho nakŕmiť každé ráno. My prežívame každý deň radosť, že havran prežil ďalší deň. A tie jeho oddané očká sú pre nás v tom okne zázrakom. Je to náš havran, ktorý presne nájde naše okno a ráno nás čaká! A my ho nikdy nesklameme. Mám však obavu, čo s ním bude, keď príde zima. V snehu sa mu asi nepodarí doskackať k nám. Možno mi pomôžu ochrancovia prírody, na ktorých sa chystám obrátiť. Škoda by ho bolo. Zmocnel, rýchlejšie sa pohybuje a už si radostne občas zakráka, čo donedávna nerobil. Skrátka naučil sa za našej pomoci žiť so svojím hendikepom. Podarilo sa nám ho aj vyfotografovať. Pravda, on je stále opatrný, vždy pár metrov od nás, ale je to autenticky záber z neho. Vidieť aj jeho zlomenú nožičku. Havran si získal na trávniku rešpekt. Holuby a straky majú úctu k jeho majestátnej postave a dovolia sa mu najesť. Holuby, ak sa niektorý odváži prísť bližšie, odháňa. So strakami je kamarát.

Na trávnik prichádza v čase, keď tam nie sú psičkári. Vystihne tie hluché časy. A borovicu, na ktorej jedinej dovtedy v korune žil, si tiež rozšíril o ďalšie borovice, ktoré spolu tvoria malý parčík. Skrátka vytvoril si voliéru a v nej si žije. Do tej zimy sa nám hádam podarí sa oňho postarať, už by nám bolo ľúto, keby sa stal obeťou nejakého predátora..

September 2021